Čo sa všetko udialo od 60.dňa

Takže v nedeľu sme len tak oddychovali, boli sme na nákupoch opäť a kúpila som si nové plavky:) Inak sme celý deň len ležali a počúvali pesničky a kecali. V pondelok mi končili víza, tak som sa bola spýtať do officu, kedy idem do Bulharska po víza. Tam mi povedali, že idem okolo 5-6 do Bulharska a sama. Mala som tam byť celú noc. Tak som sa strašne bála, že je to dosť nebezpečné. Na to mi povedali, že nastupuje nejaký sviatok Bayran a vtedy vôbec nikto nepracuje 10 dní, takže moja robota bude nakoniec len 3 dni. Tak to by sa mi vôbec neoplatilo tam ostávať daľších 10 dní zbytočne. Tak zahlásili, že idem domov.Mala som necelé 3 hodiny na zbalenie, ledva som sa pobalila, nikomu som nestihla kúpiť ani darček.Mali po nás prísť o 6, lenže prišli po nás neskoro, na ceste bola strašná premávka, takže sme mali len 45 minút na check in a nastúpenie do lietadla. Na check ine nám povedali, že sa máme strašne ponáhľať. Tak som behala jak o život, na najnepohodlnejších topánkach na svete s 10 kilovou príručnou batožinou.Prešli sme na pasovú kontrolu a tam nám povedali, že naše víza nie sú na mesiac, ale len na 30 dní, takže sme tam jeden deň ilegálne, tak máme ísť platiť pokutu.Kričala som, že nemám peniaze, že nestíhame lietadlo a on nič, že máme ísť na políciu. Mali sme 30 minút ku odletu. Už vtedy som to nevydržala a sa rozrevala jak malé decko, nadávala som tam jak Turek. Prišli sme na políciu a tam nám povedali, že musíme ísť na iné okienko zaplatiť pokutu.Behali sme na druhú stranu letiska, tam sme mu zaplatili 400 dolárov. Behali naspäť na políciu, tam nám dali potvrdenie, behali sme na pasovú kontrolu, pustili nás, odtiaľ sme behali cez celé letisko, hore eskalátormi, dole eskalátormi, jak maratón, došli sme na odbavenie, tam som sa musela ešte aj vyzuť, topánky som vzala do ruky a behala som bosá. Jak sme došli ku nášmu gateu a tam bolo, že je zatvorený, skoro ma PORAZILO!! Hodila som tašku na zem, s Barčou sme začali strašne plakať, vrieskala som a nadávala na debilné Turecko, no nevedela som, čo mám robiť. Tak sme boli 20 minút, z našej agentúry nám volali, že nejdeme domov,lebo nám nezaplatia novú cestu naspäť. A potom to začalo. Zistili sme, že batožiny máme nakoniec niekde na letisku. Odvtedy sme boli na letisku 4 hodiny, lebo nás posielali z jedného okienka na druhé, chodila som bosá, iba v bielych ponožkách,lebo som nevládala na opätkoch ani stáť. Správali sa k nám ako ku špinavým emigrantom, ktorí prišli z nejakej Afriky. Chodili sme od polície k polícii, hore dole letiskom, potom sme si museli kúpiť opäť nové víza na 30 dní, nevadí, že sme za víza platili pokutu 400 dolárov, aj tak trebalo. Potom na pasovej nás poslali zase na políciu, stamad nás poslali na Straty a nálezy. Tam sme čakali pol hodku,všetci kolegovci sa na nás chodili pozerať, že také pekné dievčatá tam ešte nemali:D To bol jak zlý sen...Našli naše batožiny, išli sme na Turkish Airlines sa spýtať na zmenu letenky. Tam povedali, že 100 dolárov na osobu, lenže my sme už nemali žiadne peniaze. Odviezli nás domov na apatrmán, tam sme to riešili s našim bossom, že to vôbec nebola NAŠA  chyba!! On nás tam odviezol neskoro..preto sme nič nestihli. Potom prišiel na to, že sme mali platiť len 200 solárov a nie 400, tak že či "optik people" :D do slovenčiny preložené, či si pamätáme toho chlapa, kt. sme platili. Takže o 2 ráno sme šli naspäť na letisko, spoznali uja, vrátil nám peniaze, boli na polícii, na pasovej, zmeniť letenku na 8.00 a šli domov. Spala som hodinu, o 5 nás hodil na letisko, všetko sme stihli, prileteli sme do Viedne, stamad nás hodil Barčin brat, do Ba na stanicu. Išli sme vlakom, nemali sme miestenku, lebo bol plný vlak, všade samí asociáli,sptení ľudia, chlapi bez trička, ja s troma kuframi, som sa predierala jak o život, nakoniec sme dali batožinu do batožinového a za trištvrte hodinu sme si konečne sadli:D Proste výlet domov jak hovado:) Nikto okrem mamky a sestry nevedel, že dojdem, takže som sa musela deň zatajovať, aby ma nikto nevidel Chcela som spraviť prekvapko Eguškovi, lenže moj frajer na všetko príde, celé mi to pokazil, tak na to prišiel, ale aspoň som prekvapila Egovu mamku a sestru a moje dievčatá:) Chýba mi celý Istanbul, tu v Ke je to tu také tiché, pokojné, žiada ekšn:) S eguškom sme sa najkrajšie zvítali, strašne mi chýbal. S mojimi dievčatami sme si spravili včera posedenie u mňa, spravila som popcorn, alkoholické mojito a kecali a kecali sme:)  Na tieto 2 mesiace nikdy nezabudnem!!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Linkwithin

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...